inako blog

  Je večer a ja mlčky sedím v šere stolovej lampy, zatiaľ čo sa mi počítač už po tretíkrát prepína do režimu spánku. Zase som to nezvládla. Nedopísala som záznamy do práce. Nezavolala k lekárke. Neprezliekla som posteľ. Neozvala som sa depresívnej kamarátke. Nepresadila som kvety, neupiekla koláč, nedomaľovala obraz, nedopísala som článok... toľko zlyhania! Je mi z toho na nič... a to je vlastne v poriadku. Hovorí sa, že prvým krokom k vyriešeniu problému je priznať si, že mám problém. A aby to priznanie bolo kompletné, priznávam si nielen, že zlyhávam, ale aj, že ma to trápi, hnevá a unavuje. O to viac, keď si spomeniem na všetky ďalšie zlyhania v nedávnej i dávnej minulosti – lebo to sa často stáva. Keď sa cítime zle, máme tendenciu spomínať na udalosti, ktoré nám spôsobili podobné pocity. Toto si v podobných chvíľach potrebujem pripomínať, aby som sa v toľkej negativite neutopila. Občas si pomôžem tým, že sa cielene snažím rozpomenúť na opačné chvíle – úspechy. Zo začiatku je to ťaž

  Veľké slová majú byť nemé. Povedala raz moja dobrá kamarátka. A ja, ako človek, ktorý rád rozpráva a diskutuje, sa často ocitnem v kolotoči slov. V kolotoči „prepáč“, „za chvíľu to urobím“ alebo „môžeš so mnou rátať“. Momentálne som ale došla do bodu, kedy už zo slov nič nevyčarím. Pri slovách sa totiž dá prepadnúť pokušeniu vyplniť nimi aj ten priestor, ktorý náleží mojim činom. Ten priestor vidia len ľudia, ktorí sú mi ozaj blízki a poznajú ma. Vidia, že kalendár je prázdny, že moju sťažnosť nenasleduje naplánovaná aktivita, že tony prečítaných kníh sa neodrážajú na živote.  Slovami sa dá očariť, dá sa nimi manipulovať aj klamať a schopnosť ovládať slovo je veľkou zbraňou. Preto je lákavé plniť slovami oblasti, v ktorých odmietame niečo urobiť. Odhaľujú oblasti, v ktorých som sebecká. V ktorých slovami len uťahujem povraz, aby pri mne ostal určitý človek alebo práca, uznanie, starostlivosť a láska. Miesta, v ktorých som nič nezasiala a čakám úrodu. Slovo a správna rada, ktoré si ne