inako blog

„Ak už nedokážeme zmeniť situáciu, sme nútení zmeniť seba.“ – Viktor Frankl  Predstavte si, že v ruke držíte obyčajnú gumičku. Dokážete s ňou robiť rôzne veci: stláčať ju, naťahovať ju, rolovať ju… skrátka na ňu pôsobíte vonkajšou silou – vytvárate tlak. Keď tento tlak povolíte a otvoríte ruku, môžete pozorovať ako sa gumička pružne vráti do pôvodnej veľkosti a tvaru. Podobne sa správa aj rezilientný človek. A čo to tá reziliencia vlastne je? Častokrát si myslíme, že reziliencia je vrodená. Avšak naopak, je to skôr naučená schopnosť, ktorú získavame počas života pri stretnutí s rôznymi výzvami (veľkými či malými).  V odbornom jazyku je to teda akási pozitívna adaptácia alebo schopnosť udržať, či znovu získať psychickú rovnováhu, aj napriek prežívaniu nešťastia . Alternatívnym pojmom je pojem psychická odolnosť. Skladá sa zo správania, myslenia a činov, ktoré sa môže naučiť ktokoľvek. Naviac sa táto schopnosť dokáže zlepšovať, pomocou tréningu. Presne tak ako dokážeme trénovať svoje tel

Čo ak nezapadnem do kolektívu nových spolužiakov? Čo ak sa mi nebude dariť v novej práci? Čo ak nebudem dobrý v športe, s ktorým chcem začať? Nebolo by lepšie zostať pri svojich starých rutinách a spôsoboch, než riskovať neúspech alebo zlyhanie? Mnohí z nás si tieto otázky položili v určitom bode nášho života. Náš mozog si vytvára obranný mechanizmus proti neznámemu, ktoré prichádza so zmenou prostredia a novými situáciami – strach. Aj napriek tomu nás život dostáva do situácií, kde je zmena nevyhnutná a môže byť užitočná. Strach z nového je však stále len strach ako každý iný a dá sa prekonať. Hoci zmena býva výstup z našej komfortnej zóny, je pre nás nevyhnutná. Človek pre svoj rozvoj osobnosti potrebuje podstupovať nové výzvy a situácie, či už je to zmena školy, práce, bydliska, vzťahov či hobby. Posúva ho to ďalej, nestojí pasívne na jednom mieste a v živote dosahuje nové úspechy. Bez ohľadu na to, či je to zmena zo zlej situácie k lepšiemu, alebo by sme radšej zostali v našich sta

Predstav si, že musíš nastúpiť na malú loďku, ktorá je pristavená na vlnami rozbúrenom mori. Najskôr vykročíš jednou nohou, druhá je stále položená na pevnej ploche nástupného móla. Keď nohu položíš na loďku, okamžite cítiš, ako ňou vlny kývajú zo strany na stranu. Na chvíľu sa pridržíš zábradlia, kým na loďku prestúpiš aj druhou nohou. Teraz už oboma nohami stojíš na lodi. Po chvíli chytáš rytmus vĺn a pohyb sa ti už vôbec nezdá neprirodzený. O chvíľu sa však loď dáva do pohybu a ty strácaš rovnováhu, rýchlo hľadáš niečo, čoho sa zachytiť a uchrániť sa tak pred pádom na zem. Pohyby lode predstavujú meniace sa podmienky prostredia. Tvoj inštinkt ti pri zmene pohybu rozkáže hľadať rôzne spôsoby ako sa s nimi vyrovnať (zachytiť sa) – toto sú takzvané zvládacie mechanizmy, ktorými sa snažíme udržať si našu emocionálnu rovnováhu. Tieto mechanizmy (coping), ti teda pomáhajú prebiť sa každodennými starosťami. Poznáme to všetci. Deň blbec. Cítiš sa akoby si vstal z postele úplne naopak. Za o

Ako si predstavujete oddychový večer po náročnom dni? Odpovede sa určite líšia – niekto si prečíta knihu, pozrie si film, niekto si pustí hudbu, niekto štrikuje, háčkuje alebo vyšíva a možno sa niekto stará o svoju záhradu, či lúšti krížovky. Väčšinu týchto odpovedí však spája jeden pojem – umenie. Ako nám môže umenie pomôcť k duševnej rovnováhe? A ako hlboko nás môže až ovplyvniť? Pre umenie neexistujú žiadne pravidlá. Je subjektívne, osobné a ponúka pohľad do duše umelca. Tvorba umenia a jeho prijímanie v podobe iných umeleckých diel dáva mysli pocit uvoľnenia, slobody a zvyšuje hladinu sérotonínu. Relaxačná hudba spomalí rýchle myšlienky, jemné farby stíšia hlasnú myseľ. Umenie prispieva k fyzickému oddychu a relaxu, čo je niekedy už len krôčik od duševnej pohody. Skrýva v sebe však oveľa viac.  Ľudia nevyužívajú umenie len na každodennú duševnú hygienu a relax. Pomáha aj pri dlhodobých, hlbšie zakorenených problémoch, duševných chorobách alebo pri boji s traumatickou minulosťou. Ak

Keby si si mal/a vybrať jednu superschopnosť, aká by to bola? Mne pri tejto otázke okamžite napadne aspoň desať schopností, ktoré by boli úplne fantastické. Keď sa však na chvíľu zastavím a zalovím vo svojom vnútri, vo výbere ostane len jedna. Zo všetkého najviac by som si želala vedieť byť neviditeľná. Nie je to preto, aby som mohla vykradnúť banku alebo urobiť nejaký žart bez toho, aby ma pri tom prichytili. Hoci, nebudem klamať, určite by som si pri tej možnosti z niekoho neškodne vystrelila… Toto želanie za sebou skrýva oveľa viac. Neraz som ho počula vysloviť i mladých ľudí. „Najradšej by som bol neviditeľný.“ „Nechcem, aby si ma ľudia všímali.“ „Najlepšie bude, keď zabudnú, že som tu.“ Vždy, keď to počujem, je mi z toho trochu ťažko, lebo tuším, čo tým myslia. Keď som chodila do školy, občas som si predstavovala, aké by to bolo, byť neviditeľnou… že idem po ulici a necítim na chrbte pohľady. Obzerám sa naokolo, pohľad mi zastane na žene, ktorá ide oproti. Ani si nevšimne, ako poh