inako blog

Chceli by sme vás upozorniť, že tento článok vo vás môže vyvolať veľmi silné negatívne emócie, preto by ste ho mali čítať s nadhľadom. Nie všetko je také čierne ako to práve v takýto moment cítime. No aj tak sme radi, že sa jedna čitateľka s nami podelila o to, ako sa cíti, keď má takzvaný „záchvat“. Plačem. Zakrývam si ústa, aby ma nikto nepočul, no napriek tomu mi hrá smutná hudba v pozadí najhlasnejšie, ako to len ide. Asi si na to už zvykli. Blázon, ktorý počúva smutné pesničky po večeroch. Prečo? Veď ma to spraví len smutnejšou. Presne. Chcem plakať, chcem aspoň nejako vypustiť tú bolesť, ktorú cítim po celý deň. Potrebujem to. Trasiem sa. Nádych. Výdych. Neviem, ako to zastaviť. Pri každom nádychu sa to len a len zhoršuje. Mám nejaký záchvat? Nie. Neviem. Možno. Čo s tým môžem spraviť? Možno si vziať tie lieky, ktoré tam zbieram už niekoľko týždňov. Nie. Zoberiem sa a niekoľko desiatok piluliek odíde preč so spláchnutím. Jediná myšlienka, ktorá mi ide hlavou: Chcem to zastaviť. C

Veľakrát som sa stretla s tvrdeniami, že antidepresíva sú drogy, ktoré nás urobia šťastnými, a že keď človek tieto lieky užíva, tak bude šťastný. V skutočnosti je cieľom týchto liekov zabrániť, aby nálada padala do depresívnych epizód. Pacientova nálada sa tak z dlhodobého hľadiska zlepší, neznamená to však, že bude automaticky len šťastným. Ako teda antidepresíva fungujú? Antidepresíva vieme rozdeliť do niekoľkých skupín na základe mechanizmu fungovania. Jednými z najpoužívanejších sú antidepresíva skupiny SSRI (selektívne inhibítory spätného vychytávania sérotonínu), ktoré sú známe svojou vysokou účinnosťou a nízkym množstvom vedľajších účinkov. Antidepresíva skupiny SSRI zvyšujú hladinu sérotonínu v mozgu. Sérotonín je neurotransmiter, ktorý prenáša signály medzi nervovými bunkami – neurónmi. Keď je príliš málo, môže sa u človeka rozvinúť depresívna porucha, v prípade, že je ho priveľa, môže naopak dôjsť k nadbytočnej bunkovej aktivite. Pri zdravom množstve sérotonínu by sa človek m

„Veď sa len normálne najedz.” Rada nad zlato, ktorú si vypočula už asi väčšina pacientov s poruchou príjmu potravy. Avšak, nie je to tak jednoduché, ako sa zdá. Pre zdravého človeka je chuť na jedlo a hlad prirodzená, no pre človeka s poruchou príjmu potravy sa to veľmi líši. Či už ide o mentálnu anorexiu, bulímiu, ortorexiu či iné ochorenie, jesť „normálne” vôbec nie je jednoduché. Prečo je to však také ťažké? U mnohých poruchách príjmu potravy sa hovorí o tzv. nelátkovej závislosti, ktorú môžeme pozorovať napríklad pri mentálnej anorexii. Po dlhšom čase hladovania sa odmeňovací proces v mozgu otočí. Zdravý človek sa cíti dobre, keď sa naje a uspokojí svoje potreby, v hlave sa mu uvoľní dopamín. Na druhú stranu, keď je hladný, cíti sa podráždene či agresívne. Pacienti s poruchami príjmu potravy to majú často úplne naopak, odmenení dopamínom sú práve vtedy, keď hladujú, a podráždení, keď sa najedia. Jesť normálne teda nie je vôbec jednoduché. Ďalší dôvod, prečo táto rada nie je tak vho

Dnes máme pre vás rozhovor s človekom, ktorý žil s depresívnou poruchou naozaj dlho, a prekonal už niekoľko epizód. Má 27 rokov a povie vám, aké to je žiť s depresiou, na čo si dávať pozor, alebo aj to, že aj zdanlivo banálne veci môžu byť spúšťačom chorých myšlienok a pocitov. Kedy sa u teba začali prejavovať prvé príznaky? Prvé príznaky sau mňa začali prejavovať v období dospievania, asi vo veku 14 – 15 rokov. Ja som si neuvedomoval, že sa so mnou niečo deje. Spomínam si však, ako sme boli s kamarátmi v jednom podniku, kde mi zrazu prišlo veľmi zle. Rozbúchalo sa mi srdce, a tak som čašníčke povedal, nech mi zavolá záchranku, že mám niečo so srdcom. Na to mi povedala, že sa mám upokojiť. Postupne to teda opadávalo, išiel som domov a začalo to znovu. Aj mame som povedal, aby mi zavolala záchranku, ale odpoveď bola rovnaká, že sa mám upokojiť, že to je psychika. Tak mi dala magnézium a išiel som spať. Na ďalší deň som išiel do školy, nemysliac na to, čo sa stalo. Ako si sa odhodlal vyh

Strach. Pocit, ktorý určite každý z nás aspoň párkrát zažil. Je to normálna, dôležitá emócia, ktorá nás chráni pred nebezpečnými situáciami alebo ohrozením. Ako teda súvisí pocit strachu s úzkosťou, a ako sa prejavuje u pacientov s panickou poruchou? Hlavný rozdiel medzi strachom a úzkosťou je ten, že pri úzkosti má človek pocit ohrozenia, aj keď nevie identifikovať jeho zdroj. Úzkosť je teda strach, ktorý nemá opodstatnenú príčinu. To vedie k tomu, že telo i myseľ sú príliš ostražité a pripravené na neexistujúce nebezpečenstvo, čo sa môže prejaviť panickými záchvatmi. Panická porucha sa zaraďuje medzi úzkostné poruchy, človek opakovane zažíva veľmi silné stavy úzkosti, teda paniky. Tie ale nie sú predvídateľné dopredu a prichádzajú neočakávane. Príznaky panickej poruchy sa dajú rozdeliť na do dvoch skupín: psychické príznaky fyzické príznaky Psychické príznaky Pocit ohrozenia, pocit napätia, úzkosť z očakávania, podráždenosť, nadmerné obavy a starosti, katastrofické myšlienky a predst