inako blog

  Krátky príbeh o všednom dni Je streda podvečer, sedím doma na gauči a ignorujúc zapnutú telku pozerám do prázdna. Ťažko by som zachytila jednu súvislú myšlienku, obrazy a slová mi chaoticky bežia hlavou, riadené tak akurát vyjazdenými dráhami v mozgu ako večerná premávka v centre Bratislavy. To je maximum, čoho som v ten večer schopná, keďže odkedy som ráno vzala do ruky mobil, aby som si pozrela, čo je nové v mojej bubline a či ma náhodou nezháňal deprimovaný kamarát, alebo niektorá premotivovaná kolegyňa, sa až do chvíle, kedy som si sadla na tento gauč, mojou hlavou prehrnulo snáď stotisíc rôznych podnetov, ktoré som potrebovala riešiť. Zúfalí klienti, ubehaní kolegovia, nové správy o vojne, krik u susedov, strašidelné ekonomické odhady, klimatické katastrofy... Keby som mohla, ušla by som. Ale niet kam. Aj keď zatiahnem žalúzie, schovám sa pod paplón a budem sa tváriť, že neexistujem, svet sa bude ďalej točiť. A tak si radšej zapnem seriál, aby som na to celé na chvíľu zabudla a

  V mladom veku som bola pomerne zmätená konceptom terapie, psychológov či psychiatrov. Informácie ohľadom duševného zdravia pred dobou instagramových infografík boli pre mladých ľudí do veľkej miery nedostupné, a ak človek nebol informovaný vďaka známym so skúsenosťami s týmto odborom medicíny, úroveň jeho vedomostí bola s veľkou pravdepodobnosťou chabá a pochádzala z veľmi pochybných zdrojov. Z mojej osobnej skúsenosti mal termín „psychológ“ často negatívnu konotáciu. Vety ako „ona navštevuje psychológa“ v mojom okolí v preklade znamenali „niečo je s ňou nie je v poriadku.“ Toto vytvorilo akýsi podvedomý blok v mojej mysli medzi mnou a odbornou pomocou. Návšteva psychológa či psychiatra mi absolútne nepripadala ako realistická možnosť, skôr ako niečo absurdné, ba až komické.  Mentálnymi ťažkosťami som si začala prechádzať ako veľmi mladý adolescent. Netušila som, na koho sa obrátiť, nevedela som, že existujú ľudia, ktorí sú mi reálne schopní pômocť aj na hlbšej rovine. Toto kompletné

    Pojem psychohygiena asi málokto počuje prvýkrát – za posledné roky sa stal bežnou súčasťou medziľudskej komunikácie, najmä medzi ľuďmi, ktorí sa často cítia preťažení či uponáhľaní. Je to niečo, čo by sme si vraj mali dopriať všetci, aby sme zabránili vyčerpaniu či ďalšiemu populárnemu pojmu – syndrómu vyhorenia. Povieme si „jasné, psychohygiena je dôležitá,“ málokedy sa však pozastavíme a položíme si otázku, čo to vlastne je. Takže čo to je? Definície v slovníkoch väčšinou popisujú psychohygienu ako vedu zaoberajúcu sa udržiavaním duševného zdravia. Pre bežného človeka však psychohygiena nemá ani tak spojenie s vedou, ale skôr s každodenným fungovaním. Dala by sa chápať ako súhrn činností či aktivít, ktoré robíme pre seba, s účelom vyvážiť námahu, oddýchnuť si od problémov a starostí – či už pracovných alebo osobných – a dosýtiť si to, čoho máme v bežnom živote málo. Psychohygienu potrebujú rôzni ľudia v rôznej miere, nie je to niečo, čo by mali automaticky robiť všetci bez rozdi