inako blog

Predsudky by sme mohli prirovnať k tmavým okuliarom, ktoré nosíme, aby sme ochránili svoj zrak pred silným letným slnkom. Tak ako nám rôzne farby a odtiene sklíčok okuliarov menia videnie sveta, ktorý nás obklopuje, predsudky pracujú na rovnakom princípe. Zafarbujú naše vnímanie ľudí, situácií či myšlienok. Niekedy však ani nevnímame, že nejaké okuliare vôbec máme na očiach – sme na ne zvyknutí a tak si ani neuvedomujeme, že naše videnie je skreslené.  Čo sú to predsudky?  Na čo vlastne narážame, keď o sebe alebo niekom inom tvrdíme, že má predsudky? Michael Crichton (autor knižnej verzie Jurského parku) má na to výborný citát: „Názor bez dôkazu sa volá predsudok.“ V tejto vete je skrytá celá podstata, prečo vlastne predsudky vznikajú. Predsudok je teda nejaký negatívny postoj voči jednotlivcom, celej skupine alebo situácii, založený na presvedčení, stereotype alebo len na predpoklade, že to tak jednoducho je. Aj napriek tomu, že niektoré naše predsudky môžu byť plne uvedomované, drvi

Svet je plný krásnych vecí, ktoré nás pohladia po duši, no rovnako i nástrah, ktoré na nás môžu zanechať rany. Mnohí si tým už prešli — oškreté koleno, porezanie sa nožom v kuchyni či dokonca zlomenina. Aby sa ich stav nezhoršoval, ošetrujeme ich dezinfekciou, náplasťami, sadrou a najmä oddychom a relaxom. Emocionálne zranenia bývajú však ľudskému oku neviditeľné, a preto sú často prehliadnuté, či zámerne ignorované, pretože im ľudia nedávajú veľkú váhu. A pritom sú rovnako závažné ako tie fyzické. Ako teda emocionálne zranenia ovplyvňujú náš život? Čo spôsobuje emocionálne zranenia? Rovnako, ako samotné zranenia, ani ich príčiny väčšinou nemajú fyzickú podobu. Sú to skôr udalosti odohrávajúce sa v živote človeka, jeho minulosť, traumatické zážitky ako strata blízkeho človeka, nehoda, vážne ochorenie alebo strata zamestnania, či domova. Zanechávajú negatívny vplyv na našom duševnom zdraví, pomyselné rany, ktoré bolia rovnako ako tie na tele. Okrem udalostí nás môžu ovplyvniť aj toxickí

Odpustenie je podnetom na zrodenie zmeny, ktorá môže priniesť obrovskú úľavu a pokoj nielen pre toho, kto odpúšťa, ale aj pre toho, komu je odpustené. Podstatou odpustenia je zbaviť sa hnevu, zlosti, horkosti či iných negatívnych emócií, ktoré sa viažu s prežívaním pocitu, že nám bolo ublížené. Odpustenie nie je jednoduchým procesom, a preto si vyžaduje čas, úsilie aj trpezlivosť, no v konečnom dôsledku snaha určite nevyjde na zmar. Pre lepšie pochopenie podstaty odpustenia iným či sebe samým, je možné si ho predstaviť ako nejaký kľúč. Tento kľúč dokáže odomknúť dvere k emocionálnej slobode. Tak ako ktorýkoľvek obyčajný kľúč otvára dvere do miestností či budov, tak aj odpustenie otvára dvere k možnosti celkom nového bytia, ktoré je úplne zbavené ťarchy, hnevu či trpkosti. Dvere však môžu byť aj ťažké, či zaseknuté, a tak je spočiatku veľmi náročné ich otvoriť. Proces odpustenia sa javí podobne — je niekedy zložitý a bolestivý. Avšak, neustála snaha a trpezlivosť nakoniec kľúčom otočia

  „Normálnosť je ilúzia. Čo je normálne pre pavúka je chaos pre muchu.“  Koncept normálnosti by sa dal zhrnúť do jednej vety, a to práve týmto citátom, ktorý zaznel v známom seriáli Rodina Addamsovcov. Táto neobyčajná rodina chová ako domáce zviera chobotnicu a leva, pestujú mäsožravú kvetinu a spoločníka im robí chodiaca ruka a 2-metrový komorník s hromovým hlasom. Zatiaľ, čo oni sa nad týmto životným štýlom nepozastavujú, ľudia z ich okolia si od nich držia odstup a často utekajú z ich domu, pretože ich pokladajú za nenormálnych a divných. Obidve strany si myslia, že ich predstava o normálnosti je tá správna. No čia je skutočne správna? A čo to tá normálnosť vlastne je? Ak hovoríme o niečom normálnom, máme na mysli niečo, čo sa v našom živote opakovane vyskytuje, sme na to zvyknutí a prijali sme to. Normálnosť, ako pojem, môžeme zaradiť do rovnakej kategórie ako slová krása, či sláva. Každý človek na svete má svoju predstavu, čo sa pod týmito pojmami skrýva, a pokiaľ táto predstava n