inako blog

Na začiatok by som rada začala vysvetlením, čo toxické vzťahy sú, i keď tento termín už mnohí z nás asi počuli. Ide o vzťahy, ktoré nie sú zdravé. Môže sa v nich vyskytovať psychické alebo fyzické násilie, manipulácia alebo iné škodlivé vzorce správania. Môžeme ich nájsť vo všetkých spoločenských vzťahoch, partnerských, rodinných, na pracovisku či školskom prostredí. Ľudia nachádzajúci sa v toxickom prostredí si túto skutočnosť často neuvedomujú, správanie manipulátora berú za normálne. Častokrát iné, zdravé vzorce správania ani nepoznajú. Toxický vzťah má teda dve strany, obeť a manipulátora. Manipulátori sa často snažia obeť zmiasť do bodu, že začne o sebe pochybovať. Neustále podkopáva sebavedomie svojej „obete“ a jej zdravý rozum. Takéto úmysly sa môžu skrývať v neustálom poukazovaní na to, že vaše správanie je hlúpe, a že bez neho nedokážete nič. Manipulátor robí všetko premyslene, plne si uvedomuje, čoho sa dopúšťa. Svojím správaním sa snaží získať, čo chce, ide mu hlavne o seba

Depresia je v psychológii duševný stav charakterizovaný pocitmi smútku, skleslosti, vnútorného napätia či nerozhodnosti spolu s útlmom a spomalením duševných a telesných procesov, ochudobnením záujmov a nízkym sebavedomím. Presne takúto definíciu depresie nájdeme na Wikipédii, ale ľudia si často neuvedomujú, čo skutočná depresia je a zamieňajú si ju s obyčajným smútkom. Vety typu: „Dnes mám depku,“ počúvame na dennom poriadku, skutočná depresia je však vážne psychické ochorenie, ktoré sa už pre veľa ľudí stalo smrteľným. Ľudia, ktorý depresiou skutočne trpia, sa o nej často boja hovoriť práve pre to, lebo si spoločnosť myslí, že na seba týmto spôsobom chcú upútať pozornosť. Depresiu delíme na endogénnu a reaktívnu. Endogénna depresia je spôsobená chybnou chémiou v mozgu, zatiaľ čo reaktívna, je reakciou na určitú nepríjemnú udalosť v živote. Na to, aby toto ochorenie prepuklo, musí mať človek v obidvoch prípadoch určité predpoklady, ale ja osobne si myslím, že prevencia depresie by mal

Možno by ste povedali, že ľudia, ktorý nezažili psychické problémy, budú samovraždu brať ako niečo neprístupné, zlé, sebecké. No ja som v posledných dňoch, vďaka nášmu prieskumu, prišla na presný opak. Síce sa našli aj výnimky, ktorí povedali, že samovražda je hlúposť, väčšina ľudí prejavila pochopenie a súcit. Čo mňa osobne veľmi prekvapilo je, že viac ako 80 % ľudí, ktorí nám odpovedali, mali skúsenosti s psychickými problémami, či už osobne, alebo cez blízkych. Ľudia vo veku nad 30 rokov naznačili, že keby ich deti uvažujú nad samovraždou, brali by ich vážne a snažili sa im pomôcť, aby sa takému činu dalo predísť. Tým by som vás chcela povzbudiť k tomu, aby ste sa blízkym zverili, pokiaľ zažívate nejaké ťažkosti. Kamarátovi, rodine alebo odborníkom. Tí vám radi pomôžu, aj keď vám sa môže zdať presný opak. Dotazník nám totiž vyplnili skoro všetky vekové kategórie. V spoločnosti sa nájdu ľudia, ktorí tento čin odsudzujú a berú ho ako najviac sebecké konanie. Iní preto majú pochopenie,

Výkyvy nálad sú bežnou záležitosťou našich životov. Prirodzene, máme obdobia, kedy sme smutní, či obdobia, kedy sa cítime ako najšťastnejší ľudia na svete. Ľudia trpiacimi bipolárnou poruchou však takéto výkyvy zažívajú na úplne inej úrovni. Bipolárna porucha sa vyznačuje extrémnymi výkyvmi nálad, ktoré zahrňujú epizódy extrémne dobrej nálady, tzv. mánie, prípadne hypománie, a depresívne epizódy. Manické epizódy sa na prvý pohľad nemusia zdať zásadne zlé, no do veľkej miery ovplyvňujú pacientovu schopnosť racionálne rozmýšľať. To môže viesť k strate finančných úspor či k bankrotu. Počas depresívnych epizód sa pacienti zase cítia smutní, beznádejní, bez záujmu o okolie. Fotograf: Ľudmila Ježová K striedaniu epizód môže dochádzať zriedkakedy či niekoľkokrát za rok. V obdobiach medzi epizódami pacienti málokedy prežívajú výrazné symptómy. Bipolárnu poruchu delíme na tri základné druhy: Bipolárna porucha I : Manická epizóda je nasledovaná depresívnou alebo hypomanickou epizódou. Manická ep

PPP alebo poruchy príjmu potravy sú veľmi závažné psychické ochorenia. Zo všetkých duševných porúch majú najvyššiu úmrtnosť, ale na ich prevenciu sa stále zabúda. Stigma okolo psychických chorôb je veľmi veľká, a preto sa často stáva, že nevhodnými narážkami dokážeme u človeka poruchu príjmu potravy spustiť či zhoršiť pacientov stav. Tu je pár užitočných spôsobov na prevenciu porúch príjmu potravy. Obsah na sociálnych sieťach Často na sociálnych sieťach vidíme ľudí s „dokonalým“ telom, perfektne zostaveným jedálničkom a cvičiacim programom na každý deň. To nám dáva pocit, že sú dokonalí a chceme sa im čo najviac podobať. Neuvedomujeme si ale, že fotky sú väčšinou upravené tak, aby na nich neboli vidieť žiadne nedokonalosti. A na tanier s jedlom si po odfotení fotky väčšina ľudí doloží jedlo alebo ujedá počas dňa. Veľa dievčat a chlapcov, ktorí zverejňujú na internete príspevky tohto typu, trpí taktiež nejakým druhom PPP, aj keď si to častokrát sami neuvedomujú. Nesmieme veriť všetkému,

Toxické vzťahy s ľuďmi trpiacimi poruchou príjmu potravy Poruchy príjmu potravy (PPP) sú veľmi neprebádané mentálne choroby, a aj keď veľa terapeutov a psychológov sa vraj „špecializuje“ na PPP, pravda je taká, že málokedy tušia, čo sa ich pacientom odohráva v hlave. Mentálna anorexia či bulímia si chcú nechať svoju obeť len pre seba a pacienti sa často preto uzatvárajú pred rodinnými príslušníkmi, alebo aj blízkymi priateľmi. Klamanie, zašívanie sa, výhovorky, prečo nemôžeme ísť s kamarátmi von, na každodennom poriadku. Hrôza. Tak, ako všetky mentálne choroby, aj PPP výrazne vplýva na vzťahy s blízkymi. Všetci si myslia, že odmietanie jedla skončí v momente, keď sa človek dostane na nejakú nízku váhu a povie si, že sa chce liečiť a chce pribrať. Hádky, ďalšie klamstvá, mylné predstavy, tak vyzerá realita v mnohých prípadoch. Pre rodiča je to strhujúce, predstava že majú choré dieťa, či už fyzicky alebo psychicky. Niekedy ani nevieme, čo je horšie. Každý deň bojovania s jedlom a vlastn

Čo je to porucha osobnosti? Znamená to, že je človek blázon? Dá sa to vyliečiť? Toto všetko si tu dnes preberieme. Fotograf: Ľudmila Ježová Keď som sa dozvedela o tom, že mám nábeh na hraničnú poruchu osobnosti, začala som si hneď vyhľadávať viac informácii na internete. Bola to veľká chyba. Na internete je totiž veľmi spájaná s narcistickou poruchou osobnosti, čo ma skutočne vystrašilo, mala som z toho veľmi zlý pocit. Našťastie, odborná literatúra tieto moje obavy vyvrátila. Hraničná porucha osobnosti je typická dlhotrvajúcimi výkyvmi v oblasti prežívania emócií a správania. V podstate ju delíme na dva typy: 1. Impulzívny typ emočne nestabilnej osobnosti                                                                                         2. Hraničný typ emocionálne nestabilnej osobnosti Impulzívny typ emocionálne nestabilnej poruchy osobnosti je charakteristický ťažkosťami s ovládaním svojich hnevlivých impulzov, čo môže viesť k výbuchom, agresii a násilnému správaniu. Pri hranič

  Sebamedikácia, alebo inak povedané psychohygiena, je podľa mňa veľmi dôležitou súčasťou našich životov, i keď sa často na ňu zabúda. Ľudia sú natoľko zaneprázdnení a pohltení dnešnou dobou, že sa nestarajú o to najdôležitejšie čo majú – o vlastné zdravie. Je pre nás prirodzené nevystavovať sa nebezpečným situáciám, pri ktorých by sme mohli utrpieť ujmu na fyzickom zdraví, ale nášmu psychickému zdraviu nevenujeme toľko pozornosti, ktorú si vyžaduje. Psychohygiena by mala slúžiť ako prevencia pred tým, aby sa naša psychika dostala do stavu, pri ktorom už bude potrebná odborná pomoc, ale aj ako podpora pri liečbe psychických chorôb, ktoré už vyžadujú medikáciu. Treba porozmýšľať, aká činnosť je pre NÁS ukľudňujúca, keďže univerzálny spôsob psychohygieny neexistuje. Každý človek musí hľadať vlastné spôsoby, ako svoje myšlienky upokojiť a nabrať novú silu na riešenie problémov. Poznáme ale činnosti, ktoré ľudia v rámci psychohygieny využívajú najviac. ŠPORT Pre veľa ľudí je myšlienka toho

„Stratila som menštruáciu, moja koža bola suchá, začali mi padať vlasy. A malo to viacero podobných následkov...“ Fotograf: Ľudmila Ježová Človek padá a zas vstáva až do bodu, kým sa nezatne a nerozhodne sa s tým niečo urobiť nadobro. Dlho som odkladala písanie tohto príbehu. Nemyslela som si, že už je ten vhodný čas. Popravde si to nemyslím ešte ani teraz, lebo môj príbeh zatiaľ nemá žiaden koniec, ale na druhej strane to dokonale ukazuje to, že boj s psychickými chorobami je beh na dlhú trať. Skoro každý kto chodí ku psychológovi a snaží sa prísť na dôvod, prečo uňho tieto problémy prepukli zistí, že to bolo ešte skôr ako si dovtedy uvedomoval. Keď sa na to spätne pozriem ja, mala som to rovnako. Ľudia, ktorí ma stretávali, keď som chodila ešte do škôlky, mi často hovoria, že im ma bolo ľúto. Vraj som vyzerala smutne a bola som utiahnutá. Ja to tak nevnímam. Skôr si myslím, že som mala vlastný svet, ktorý ma zamestnával natoľko, že som nemala čas venovať sa realite. Mala som úžasnú f