inako blog

Ako školáčke mi pri slove psychológ vždy nabiehala predstava prísneho chudšieho okuliarnatého muža okolo štyridsiatky v bielom plášti, ktorý drží v ruke zápisník a mlčky si ma premeriava hodnotiacim pohľadom. Dnes, o veľa rokov neskôr, už mám úplne inú predstavu. Utvorili mi ju hlavne štúdium psychológie, práca na rôznych psychologických pozíciách, priateľstvo a spolupráca s psychológmi a psychologičkami i osobná skúsenosť v role klientky v psychoterapii. Psychologická či psychoterapeutická (sú to dva rozdielne pojmy, ktoré si neskôr vysvetlíme) práca, podobne ako tá policajná, poslanecká, manažérska atď. môže samozrejme vyzerať celkom rozlične. Stredobodom tej práce je však vždy človek a jeho myslenie, prežívanie a správanie. Čo si mám teda predstaviť, keď mi niekto povie, že bol u psychológa? Nie, neznamená to, že ten človek je nutne zúfalý alebo „šialený“. V skutočnosti každý z nás z času na čas zažíva chvíle, kedy sa nemáme dobre a nedokážeme sa s nimi vysporiadať tak, ako by sme p

Žijeme v dobe, kedy sa všetko okolo nás deje rapídnou rýchlosťou. Naše telo sa však týmto rýchlo sa meniacim podmienkam ešte doposiaľ nestačilo prispôsobiť. Úloh v práci, škole, či v živote neustále pribúda a deň má stále iba 24 hodín. Určite sa vám už niekedy stalo, že by vám na tú kopu úloh, ktorú máte na svojom pracovnom stole, nestačilo ani len 48 hodín. Nehovoriac o tom, že každý z nás má aj svoje fyziologické, spoločenské či emocionálne potreby, ktoré často klopú na brány nášho vedomia a chcú byť vypočuté a následne naplnené. Čo sa však stane ak si tieto svoje primárne potreby začneme odopierať na úkor svojich každodenných povinností? Odpoveď vám môže, ale nemusí byť taká jasná. V nasledujúcich riadkoch sa dozviete niečo viac o fenoméne, ktorý sa v posledných rokoch čoraz viac dostáva do povedomia všeobecnej populácie ľudstva – o vyhorení. Čo to je vyhorenie? Syndróm vyhorenia alebo aj „burnout“, je často popisovaný ako reakcia človeka na dlhotrvajúci alebo až chronický stres pri

Hodiny ukazujú 19:00, ty ležíš v posteli a prezeráš si sociálne siete. Obsah ti však začal unikať už pred hodinou, keď si si spomenul na neuprataný riad na stole v kuchyni. Odvtedy ti ide v hlave len jedna myšlienka: mal by si sa postaviť a ísť ho odložiť. Z nevysvetliteľného dôvodu to však nedokážeš. Čím dlhšie nad tým premýšľaš, tým zúfalejší si. Je to lenivosť, čo ťa drží v posteli? A prečo si v to ráno strávil 20 minút hľadaním kľúčov, pretože si zabudol, kam si ich položil minútu predtým? Spomenieš si, ako si minule namiesto projektu do školy či práce, strávil celý deň prerábaním izby, pretože ti to napadlo, keď si vstal. Tvoj život je plný problémových situácii, ktorým by si sa mohol vyhnúť, ak by si sa zmenil. Nech sa však snažíš akokoľvek, sústrediť sa na jednu konkrétnu vec je pre teba nesplniteľná úloha. „Počúvaj, nebude to tým, že máš ADHD?“ Určite nie, pomyslíš si. Ty nemôžeš mať ADHD. „Prečo si to myslíš?“ Nie si predsa hyperaktívny. ADHD nie je len hyperaktivita. PPP nie

  Život s chronickou chorobou (Lyžičková Teória) Ahoj čitateľ/ka. Už to budú dva roky čo som prerušila štúdium vysokej školy kvôli zdravotným ťažkostiam. V čase písania tohto blogu mám diagnostikovanú úzkostno-depresívnu poruchu a zotavujem sa po liečbe rakoviny krvi. V tomto článku ti predstavím, aké je to žiť s chronickou chorobou. *Pre účely tohto blogového príspevku chápem spojenie chronická choroba ako zhoršený zdravotný stav, ktorý trvá dlhší čas . Poďme teda na vec. Prítomnosť chronickej choroby (či už duševnej alebo fyzickej) najviac vnímam na znížení mojej energetickej kapacity. Zdravý človek má z pohľadu človeka so slabším zdravím zdanlivo neobmedzené množstvo energie. Pozrime sa najprv na môj bežný školský deň, keď som bývala zdravá. Každé ráno som bez väčších problémov vstala, dokonca aj na nultú. Doobeda som sa zvládala učiť a baviť sa so spolužiakmi v škole, poobede odbehnúť na nejaký ten krúžok, ísť do obchodu, ak bolo treba. Potom som išla autobusom domov, hodinku si

  „Veď to nie je až také zlé. Alebo? Načo by si vyhadzovala 50 eur za každú jednu terapiu? V čom sú oni lepší ako ja? Kľudne sa so mnou porozprávaj o hocičom. Som tu pre teba. Ja ťa rada vypočujem, veď sama viem, ako veľmi ti vedia kamaráti pomôcť...“ Niekedy neškodné slová, ktoré ma potešili a naozaj mi pomohli, sa inokedy stávajú hrozbou pre mnohých mladých aj dospelých ľudí. Často totiž od svojho okolia počúvame, ako sú psychológovia zbytočne drahí a v podstate úplne nanič. Ľudia, ktorí k nim chodia, sú vnímaní ako vyvrheli spoločnosti, ktorí nedokážu normálne fungovať, a takmer nikto sa nezamyslí nad tým, prečo je návšteva psychológa prínosná. Ja sama som sa na nedôvere k ľuďom, ktorí prešli tréningom a praxou, aby vedeli pomáhať, popálila už niekoľkokrát. Najviac ma však poznačilo jedno obdobie. Mala som 13 rokov, bála sa návštevy psychologičky, chcela všetko vyriešiť po svojom a neverila som niko