Je večer a ja mlčky sedím v šere stolovej lampy, zatiaľ čo sa mi počítač už po tretíkrát prepína do režimu spánku. Zase som to nezvládla. Nedopísala som záznamy do práce. Nezavolala k lekárke. Neprezliekla som posteľ. Neozvala som sa depresívnej kamarátke. Nepresadila som kvety, neupiekla koláč, nedomaľovala obraz, nedopísala som článok... toľko zlyhania!
Je mi z toho na nič... a to je vlastne v poriadku. Hovorí sa, že prvým krokom k vyriešeniu problému je priznať si, že mám problém. A aby to priznanie bolo kompletné, priznávam si nielen, že zlyhávam, ale aj, že ma to trápi, hnevá a unavuje. O to viac, keď si spomeniem na všetky ďalšie zlyhania v nedávnej i dávnej minulosti – lebo to sa často stáva. Keď sa cítime zle, máme tendenciu spomínať na udalosti, ktoré nám spôsobili podobné pocity. Toto si v podobných chvíľach potrebujem pripomínať, aby som sa v toľkej negativite neutopila. Občas si pomôžem tým, že sa cielene snažím rozpomenúť na opačné chvíle – úspechy. Zo začiatku je to ťažké, ale keď si spomeniem na jeden, zväčša mi zakrátko napadne aj pár ďalších. Dokazujem si tým, že moje zlyhania ma nedefinujú a že boli (a budú) aj chvíle, v ktorých si viem poradiť.
Prvý krok mám zvládnutý, ale čo ďalej? Aby som sa s touto otázkou vysporiadala, spýtala som sa ľudí, čo im v takýchto chvíľach pomáha. Mnohí sa vraj zvyknú zveriť blízkym. Niekedy len v rámci ventilu, inokedy hľadajú rady. Prípadne si blízkeho zastúpia otázkou: Keby za mnou prišiel blízky s rovnakým problémom, čo by som mu poradila? Ja sa tentokrát skúsim zveriť tu a zároveň si možno aj poradiť.
Práve zhodnocujem svoje sily. Chcem sa dnes ešte s nejakým zlyhaním popasovať? A zvládnem to? Nebolo by lepšie vykašľať sa teraz na to a vypnúť, pozrieť si diel seriálu či poriadne sa vyspať? Niekedy postačí len osviežiť sa pohárom vody... a niekedy to chce zas dlhšiu pauzu alebo úplný reštart. Schovať celú vec do pomyselného (alebo aj doslovného) šuflíka a otvoriť ho, keď mi bude lepšie.
Keď je čas čeliť zlyhaniu, skúsim si to rozmeniť na drobné. Analyzovať, čo sa stalo, aké kroky som podnikla, aké podmienky som mala, čo som mohla ovplyvniť a čo nie... Je niečo, čo som mohla urobiť inak? Ak áno, ako by som sa zachovala, keby sa situácia zopakovala? A napokon: môžem to ešte napraviť?
V niektorých prípadoch sa so zlyhaním musíme jednoducho zmieriť a posunúť sa ďalej. Nie všetko sa dá zopakovať či dobehnúť. Našťastie život ide ďalej a má pre nás ďalšie výzvy, ktoré môžeme zvládnuť. Najlepšie, čo vtedy môžem urobiť, je poučiť sa z predošlej chyby. Ono sa to tak hovorí, ale z mojej skúsenosti je to pravda: každá skúsenosť – pozitívna, no najmä negatívna – je príležitosťou na rast. Ako deti sme sa tiež mnoho naučili práve metódou „pokus – omyl“. Prečo to nevyužiť i teraz ☺.
Keď som sa na vec pozrela cez mikroskop, je na čase zmeniť optiku a posúdiť moje zlyhávanie ako celok. Skúsiť v tom celom nájsť vzorec. Často koreňom problému totiž nebýva zlyhanie samotné, ale neprimerane nastavené očakávania. Ja si kladiem tieto otázky: Prečo sa snažím v daných veciach uspieť? Čo tým získam? Chcem to vôbec ja, alebo to odo mňa očakáva niekto iný? A zlyhávam reálne, alebo to tak vidím len ja? Tieto otázky majú potenciál otvoriť všelijaké hlbočiny a nie vždy na to človek stačí sám. V takých chvíľach vie byť veľmi nápomocný napríklad psychológ, prípadne niekto, kto dokáže poskytnúť čerstvý, nezainteresovaný pohľad.
Aha! Ani neviem ako, práve sa mi podarilo vysporiadať sa s jedným zlyhaním. A môžem povedať, že je to super pocit. Na dnes mi to stačí, netreba mať latku nastavenú príliš vysoko. Verím, že zajtra sa rovnako ľahko vysporiadam s niečím ďalším...
Článok napísala Veronika Ž. a upravila Dominika L.
Komentáre
Zverejnenie komentára