Chceli by sme vás upozorniť, že tento článok vo vás môže vyvolať veľmi silné negatívne emócie, preto by ste ho mali čítať s nadhľadom. Nie všetko je také čierne ako to práve v takýto moment cítime. No aj tak sme radi, že sa jedna čitateľka s nami podelila o to, ako sa cíti, keď má takzvaný „záchvat“.
Plačem. Zakrývam si ústa, aby ma nikto nepočul, no napriek tomu mi hrá smutná hudba v pozadí najhlasnejšie, ako to len ide. Asi si na to už zvykli. Blázon, ktorý počúva smutné pesničky po večeroch. Prečo? Veď ma to spraví len smutnejšou. Presne. Chcem plakať, chcem aspoň nejako vypustiť tú bolesť, ktorú cítim po celý deň. Potrebujem to.
Trasiem sa. Nádych. Výdych. Neviem, ako to zastaviť. Pri každom nádychu sa to len a len zhoršuje. Mám nejaký záchvat? Nie. Neviem. Možno. Čo s tým môžem spraviť? Možno si vziať tie lieky, ktoré tam zbieram už niekoľko týždňov.
Nie. Zoberiem sa a niekoľko desiatok piluliek odíde preč so spláchnutím. Jediná myšlienka, ktorá mi ide hlavou: Chcem to zastaviť. Chcem to zastaviť. Chcem to zastaviť. Nechcem pomoc.
Nechápu to. Matka sa ma pýta, ako je možné, že máš takéto nálady? To sa s tým človek narodí? Odpoveď neviem, no cítim sa tak. Ako keby to bolo neoddeliteľnou súčasťou mňa. Odjakživa? Nie, nie, milovala som život. Ako sa hovorí, nenávisť nie je ďaleko od lásky.
Prečo to teda nespravím? Jednoduché, žijem zle, nevďačne a neuveriteľne hlúpo! Keď sa zabijem, zomriem presne tak isto. Zle, nevďačne a neuveriteľne hlúpo. Nikto to nepochopí. Mala všetko. Rodinu, kamarátov, dobrý priemer. To, čo spravila, bolo zlé, nevďačné a neuveriteľne hlúpe.
Žijem, aby tí, ktorých nenávidím, boli šťastní. Prišla som do bodu, že aj tých, ktorých mám rada, nenávidím. Nenávidím každú sekundu tohto sveta. Každé slovo, čo poviem. Každú slzu. Všetko. Nenávidím seba, nenávidím ostatných.
Preháňam? Nie. Cítim nechuť, podráždenie, prázdnotu, hnev, a to vždy, keď zbadám človeka. Dokonca aj odraz v zrkadle ma odpudzuje!
Jedlo je ako piesok. Voda mi neprináša nič iné ako ďalšie slzy. Život nie je krásny. No aj tak ostávam, pretože ostatní chcú, aby som cítila nenávisť. Bezdôvodne. Čakám na deň keď si budem môcť ľahnúť a naozaj spať. Keď ma prikryje šesť metrov hrubá prikrývka z hliny a na počesť tohto utrpenia mi dajú na hrob ruže tí, ktorých nenávidím.
Choroba nás vie pohltiť celých, vezme nám našu osobnosť, priateľov, koníčky, až sa nám môže zdať, že nám nič neostane, ak sa zbavíme aj jej samotnej. No človek v tom nie je sám, sme tu pre vás. Ak by ste sa cítili takto a hľadali pochopenie, môžete nám napísať na náš instagram alebo na FB stránku.
Článok upravila Dominika L.
Komentáre
Zverejnenie komentára