Preskočiť na hlavný obsah

Robia antidepresíva ľudí šťastnými?

Veľakrát som sa stretla s tvrdeniami, že antidepresíva sú drogy, ktoré nás urobia šťastnými, a že keď človek tieto lieky užíva, tak bude šťastný. V skutočnosti je cieľom týchto liekov zabrániť, aby nálada padala do depresívnych epizód. Pacientova nálada sa tak z dlhodobého hľadiska zlepší, neznamená to však, že bude automaticky len šťastným.


Ako teda antidepresíva fungujú?


Antidepresíva vieme rozdeliť do niekoľkých skupín na základe mechanizmu fungovania. Jednými z najpoužívanejších sú antidepresíva skupiny SSRI (selektívne inhibítory spätného vychytávania sérotonínu), ktoré sú známe svojou vysokou účinnosťou a nízkym množstvom vedľajších účinkov.


Antidepresíva skupiny SSRI zvyšujú hladinu sérotonínu v mozgu. Sérotonín je neurotransmiter, ktorý prenáša signály medzi nervovými bunkami – neurónmi. Keď je príliš málo, môže sa u človeka rozvinúť depresívna porucha, v prípade, že je ho priveľa, môže naopak dôjsť k nadbytočnej bunkovej aktivite. Pri zdravom množstve sérotonínu by sa človek mal cítiť emocionálne stabilne, šťastne, pokojne. SSRI antidepresíva blokujú spätné vychytávanie sérotonínu, čím jeho množstvo v mozgu zvyšujú a dochádza k zlepšeniu pacientovho stavu. Antidepresíva však nezačnú účinkovať ihneď, viditeľné zlepšenie stavu nastáva približne po 4 až 6 týždňoch.


Tak, ako cukrovka alebo vysoký cholesterol, aj depresívna porucha je choroba, na ktorej liečbu je často potrebná medikácia. Mnohí ľudia majú strach, že antidepresíva zmenia ich osobnosť. Z môjho pohľadu je to práve choroba, ktorá nám našu osobnosť zmení, a lieky sú veľmi nápomocné v tom, aby sme sa mohli cítiť zase sami sebou, robiť aktivity, ktoré sme si pred tým užívali, a aby sme mohli znovu normálne fungovať.


Článok napísala Anna M. a upravila Dominika L.


Komentáre

Obľúbené príspevky z tohto blogu

Oblačno, miestami prehánky - sezónna afektívna porucha

  Leto je v plnom prúde. V korunách zelenajúcich sa stromov je od skorého rána počuť vtáčí spev, slnko sa dlho do večera odráža od bicyklov detí hrajúcich sa na ulici. Vo vzduchu sa šíri vôňa čerstvo pokosenej trávy, letného ovocia a cítiť vlhkosť vody v naplnených bazénoch. Študenti majú voľno od školských povinností, sú plní očakávaní, čo všetko stihnú zažiť počas následujúcich mesiacov. Ožili letné dovolenkové rezorty, zaplnili sa pláže, brehy jazier, na cestách sa objavujú korčuliari a cyklisti a na ihriskách počuť výkriky hráčov badmintonu či volejbalu. Pri tejto atmosfére je ľahké zabudnúť na všetky problémy a na chvíľu sa zastaviť, oddýchnuť si a zrelaxovať sa po dlhej a sychravej zime plnej povinností. Čo môže byť príčinou zmeny nálady s príchodom leta? Alebo zažívaš opačnú situáciu - prosperuješ v zime a leto je pre teba kritické obdobie? Čo všetko a ako veľmi ovplyvňuje ročné obdobie a počasie tvoje duševné zdravie? Niektorí ľudia zažívajú spolu so zmenou počasia, či ročn...

Ako zvládnuť realitu?

  Krátky príbeh o všednom dni Je streda podvečer, sedím doma na gauči a ignorujúc zapnutú telku pozerám do prázdna. Ťažko by som zachytila jednu súvislú myšlienku, obrazy a slová mi chaoticky bežia hlavou, riadené tak akurát vyjazdenými dráhami v mozgu ako večerná premávka v centre Bratislavy. To je maximum, čoho som v ten večer schopná, keďže odkedy som ráno vzala do ruky mobil, aby som si pozrela, čo je nové v mojej bubline a či ma náhodou nezháňal deprimovaný kamarát, alebo niektorá premotivovaná kolegyňa, sa až do chvíle, kedy som si sadla na tento gauč, mojou hlavou prehrnulo snáď stotisíc rôznych podnetov, ktoré som potrebovala riešiť. Zúfalí klienti, ubehaní kolegovia, nové správy o vojne, krik u susedov, strašidelné ekonomické odhady, klimatické katastrofy... Keby som mohla, ušla by som. Ale niet kam. Aj keď zatiahnem žalúzie, schovám sa pod paplón a budem sa tváriť, že neexistujem, svet sa bude ďalej točiť. A tak si radšej zapnem seriál, aby som na to celé na chvíľu zabudl...

Byť tak neviditeľnou

Keby si si mal/a vybrať jednu superschopnosť, aká by to bola? Mne pri tejto otázke okamžite napadne aspoň desať schopností, ktoré by boli úplne fantastické. Keď sa však na chvíľu zastavím a zalovím vo svojom vnútri, vo výbere ostane len jedna. Zo všetkého najviac by som si želala vedieť byť neviditeľná. Nie je to preto, aby som mohla vykradnúť banku alebo urobiť nejaký žart bez toho, aby ma pri tom prichytili. Hoci, nebudem klamať, určite by som si pri tej možnosti z niekoho neškodne vystrelila… Toto želanie za sebou skrýva oveľa viac. Neraz som ho počula vysloviť i mladých ľudí. „Najradšej by som bol neviditeľný.“ „Nechcem, aby si ma ľudia všímali.“ „Najlepšie bude, keď zabudnú, že som tu.“ Vždy, keď to počujem, je mi z toho trochu ťažko, lebo tuším, čo tým myslia. Keď som chodila do školy, občas som si predstavovala, aké by to bolo, byť neviditeľnou… že idem po ulici a necítim na chrbte pohľady. Obzerám sa naokolo, pohľad mi zastane na žene, ktorá ide oproti. Ani si nevšimne, ako poh...