Krátky príbeh o všednom dni
Je streda podvečer, sedím doma na gauči a ignorujúc zapnutú telku pozerám do prázdna. Ťažko by som zachytila jednu súvislú myšlienku, obrazy a slová mi chaoticky bežia hlavou, riadené tak akurát vyjazdenými dráhami v mozgu ako večerná premávka v centre Bratislavy.
To je maximum, čoho som v ten večer schopná, keďže odkedy som ráno vzala do ruky mobil, aby som si pozrela, čo je nové v mojej bubline a či ma náhodou nezháňal deprimovaný kamarát, alebo niektorá premotivovaná kolegyňa, sa až do chvíle, kedy som si sadla na tento gauč, mojou hlavou prehrnulo snáď stotisíc rôznych podnetov, ktoré som potrebovala riešiť. Zúfalí klienti, ubehaní kolegovia, nové správy o vojne, krik u susedov, strašidelné ekonomické odhady, klimatické katastrofy...
Keby som mohla, ušla by som. Ale niet kam. Aj keď zatiahnem žalúzie, schovám sa pod paplón a budem sa tváriť, že neexistujem, svet sa bude ďalej točiť. A tak si radšej zapnem seriál, aby som na to celé na chvíľu zabudla a miesto toho prežila fiktívne problémy sexy lovca príšer... a ani neviem ako, je čas ísť spať.
Fantázii sa medze nekladú
Ten seriál, kniha či počítačová hra sa veľmi rýchlo stane vytúženou odmenou, niečím, na čo sa celý deň tešíme. Vďaka tomu prežijeme sériu viac či menej nepríjemných udalostí, aby sme sa neskôr mohli ponoriť do fikcie plnej napätia, lásky, strachu a hocičoho iného, čo sa nám práve žiada. Je veľmi jednoduché nechať sa tým pohltiť – napokon, tieto spôsoby zábavy nám umožňujú vnímať a cítiť veci, ktoré sotva dosiahneme v bežnom živote. Napríklad naháňať ľudožrútske monštrá po iných vesmíroch, zbierať kybernetické telesné modifikácie či vypočúvať lesné bytosti a vrhať ohnivé gule po služobníkoch temného grófa... možností je prakticky neobmedzené množstvo, čo je zároveň práve tá pasca. Prečo si to vlastne odopierať? Má vôbec cenu učiť sa na tú ťažkú skúšku? Odpísať na tú dlhú správu? Upratať si stôl, vyniesť smeti a prezliecť posteľ? Čo z toho budem mať? Šťastnejším ma to nespraví...
Je pravda, že bežné úkony, ktoré robíme, pre náš mozog nemôžu byť také zaujímavé – nie sú totiž tak emočne výrazné ako to, čo prežívame očami našich fiktívnych hrdinov a ich efekt obvykle nespočíva v náhlej odmene, ale skôr v dlhodobom udržiavaní istej úrovne komfortu. Je preto úplne logické, že pri výbere sa radšej rozhodneme pre „ešte jedno video“ či „ešte jednu stranu“. Pokiaľ sa však do fantázie zahĺbime príliš hlboko, skôr či neskôr pocítime následky, pred ktorými sa už nebudeme mať kam ukryť.
Vymyslený príbeh, reálne následky
Obvykle sa nám situácia začne vymykať spod kontroly, keď začneme strácať záujem o bežné činnosti a situácie. No a keďže to, čo nás nezaujíma, to nesledujeme, je dosť možné, že postupne začneme strácať prehľad o tom, čo sa okolo nás deje. Môže to byť len maličkosť, ako prepočutie maminej otázky či odignorovanie nedojedeného jedla na parapete. Až zrazu zabudneme na kamošove narodky a o pár dní zase vyvenčiť chudáka psa. I vtedy, keď stojíme pevne nohami na zemi, je náročné udržať si prehľad o všetkom, čo sa nás týka – nie to ešte vtedy, keď popri realite stíhame žiť aj v príbehoch. No tam sa problém nekončí. Keď sa všetko zaujímavé, čo prežívame, odohráva len v našej hlave, nevedomky sa tým vzdávame kontroly a všetko, čo by sme inak robili, skúsili, povedali... ostáva len v rovine „čo ak“.
Ako sa vrátiť na zem
Možno je to trochu ako bicyklovanie. Nikdy to úplne nezabudneme, no po dlhšej prestávke trvá istý čas, kým znova nabehneme a je takmer zaručené, že sa to nezaobíde bez dávky obáv, neistoty a pár odrenín. Nato však existujú pomocné kolieska. Prvé z nich je uvedomiť si, prečo to vlastne robím (alebo pre pragmatikov: čo tým získam). Dať zmysel vnímaniu prítomnosti, plneniu povinností a staraniu sa o svoje okolie. Možno nedôjdeme k osvieteniu, ale každý by iste prišiel aspoň na pár dôvodov. A to druhé koliesko je hľadanie jedinečnosti v obyčajných veciach. Väčšinou stačí pozrieť sa na predmet z iného uhla a zrazu v ňom objavíme úplne iný predmet. Znie to absurdne? Možno. Ale naučíme sa toľko, koľko by sme sa obyčajným snívaním nikdy nenaučili.
Na záver však treba dodať, že sa tu nebavíme o „buď – alebo“. Ani bicyklovať nemôžeme (a nechceme, všakže) stále. Cieľom je, aby nám únik do fantázie priniesol akurát toľko, koľko realita nevie – nie viac, nie menej.
Napísala: Veronika a upravila Dominika L.
Komentáre
Zverejnenie komentára