V uplynulých dňoch, kedy na mňa veľmi doliehalo porovnávanie sa s ostatnými, napadol mi jeden obraz, ktorý mi pomáha byť na seba dobrá a pochopiť, ako to je. Je to myšlienka, že životom si každý z nás ťahá svoj vlastný vozík. Ten je plný našich dobrých vlastností a našich slabých stránok, našich skúseností a spomienok. Tým pádom ho každý má naplnený úplne inak. Niekomu sa vozík ťahá ľahšie, niekomu ťažšie, pretože v ňom má naložené iné veci. Niekto ho má pekne uprataný a všetko v ňom je zarovnané, niekto ich má málo ale sú nahádzané krížom-krážom cez seba tak, že sa tam už nič iné nezmestí. Niekto ho ťahá sám, niekomu pomáhajú ešte ďalší štyria. Niekto ho má deravý, tak mu z neho veci po ceste vypadávajú. Čo je ale zvláštne, že akosi podvedome rátame s tým, že za každých okolností musíme tento vozík utiahnuť sami, alebo že sa bude ťahať rovnako ťažko po celý čas. Predpokladáme tým ale, že každý vozík je rovnako veľký, rovnako ťažký a rovnako dobre usporiadaný. Tak to ale v realite vôbe...
Vitaj na inako blogu! Čo sa týka duševného zdravia, svet je plný predsudkov. Navonok vidíme (zväčša) len správanie, no vo vnútri nás aj ostatných sa deje toho omnoho viac. Na tejto stránke sa hovorí o tej strane človeka - o tej, čo oči nevidia.