„Stratila som menštruáciu, moja koža bola suchá, začali mi padať vlasy. A malo to viacero podobných následkov...“
Fotograf: Ľudmila Ježová
Človek padá a zas vstáva až do bodu, kým sa nezatne a nerozhodne sa s tým niečo urobiť nadobro. Dlho som odkladala písanie tohto príbehu. Nemyslela som si, že už je ten vhodný čas. Popravde si to nemyslím ešte ani teraz, lebo môj príbeh zatiaľ nemá žiaden koniec, ale na druhej strane to dokonale ukazuje to, že boj s psychickými chorobami je beh na dlhú trať.
Skoro každý kto chodí ku psychológovi a snaží sa prísť na dôvod, prečo uňho tieto problémy prepukli zistí, že to bolo ešte skôr ako si dovtedy uvedomoval. Keď sa na to spätne pozriem ja, mala som to rovnako. Ľudia, ktorí ma stretávali, keď som chodila ešte do škôlky, mi často hovoria, že im ma bolo ľúto. Vraj som vyzerala smutne a bola som utiahnutá. Ja to tak nevnímam. Skôr si myslím, že som mala vlastný svet, ktorý ma zamestnával natoľko, že som nemala čas venovať sa realite. Mala som úžasnú fantáziu a to pretrvávalo aj počas prvých ročníkov základnej školy. Často som dostávala poznámky za to, že som nepozorná, roztržitá, zasnená. Vtedy som sa začala obviňovať. Bola som proste iná, divná a bola moja chyba, že nedokážem zapadnúť. Keď to dokážu všetci ostatní, tak prečo nie ja? Pomaličky som si k sebe začala vytvárať nenávisť, ktorá sa rokmi len prehlbovala. Začala som odmietať všetkých, ktorí sa so mnou chceli rozprávať alebo kamarátiť, pretože som si myslela, že je to len zo súcitu. Začala som byť úzkostnejšia a depresívnejšia. Doma sa to prejavovalo tak, že som bola často podráždená a začala som mať kopec iracionálnych strachov. Jednu dobu som sa neskutočne bála zaspať a vždy som musela vedieť, že je niekto pri mne, a že nie všetci spia. Myslím, že som vtedy mala strach zo spánkovej paralýzy. Rodičia to chápali a snažili sa mi pomôcť, ale po nejakej dobe ich to už prestalo baviť. A tak som veľa nocí presedela na posteli, opretá chrbtom o stenu, so zapnutým svetlom a neustále som pozorovala, či sa nedeje niečo podozrivé. Keď sa na to spätne pozriem, musel to byť celkom vtipný pohľad, ale vtedy som sa naozaj bála. Začala som kvôli tomu prvýkrát navštevovať psychologičku, ktorá mi, musím povedať, vôbec nepomohla. Skôr naopak, naučila ma, aby boli všetci spokojní, musím svoje pocity skrývať. Keď som bola asi šiestačka, tak sa moji rodičia rozviedli. Bolo to pre mňa nepríjemné prekvapenie, keďže som ich vzťah vnímala ako dokonalý. A aj keď už predtým párkrát rozvod spomenuli, nikdy som si nemyslela, že sa to naozaj stane. Dohodli sa na striedavej starostlivosti a mne ako človeku, ktorý nemá rád veľké zmeny, trvalo celkom dlho, kým som si na to zvykla. Začala som zas chodiť ku psychologičke. Menila som vtedy aj školu a bola som dosť vystresovaná. A tak som sa začala rezať. Prvýkrát som to spravila, ani neviem prečo. Možno iba zo zvedavosti. A potom to už išlo. Stále sa to zintenzívňovalo a mala som čoraz väčší problém skrývať rany. Keď na to prišli rodičia prvýkrát, vyhovorila som sa, že som to chcela iba skúsiť. Áno, viem, dosť blbá výhovorka, ale nejako mi to prešlo. Druhýkrát som už musela začať znova chodiť ku psychológovi (k tretiemu v mojom živote), ale pokiaľ človek nechce pomoc, nepomôže mu ani najväčší odborník. Hovorila som len to, čo odo mňa chcel počuť a po pár sedeniach som presvedčila psychológa aj rodičov, že už terapiu nepotrebujem. Nemôžem povedať, že by som bola celé tie roky iba nešťastná. Zažila som hromadu úžasných zážitkov, našla si skvelých kamarátov, ktorí tu vždy boli a ešte stále sú pre mňa. Robila som veci, ktoré ma tešili. Občas som mala lepšie obdobia a občas horšie. Zo základnej som prešla na strednú a tam odštartovalo dovtedy asi najhoršie obdobie depresií. Začala som sa v škole oveľa viac snažiť a stala sa zo mňa obrovská perfekcionistka. Sama na seba som vyvíjala taký veľký tlak, aby bolo všetko dokonalé, že som sa tým vlastne pomaly, ale isto, ničila. Potom prišla karanténa. Zo začiatku som sa tešila, lebo som nemusela byť v takom strese kvôli škole, nemusela som chodiť medzi ľudí a mala som viac voľného času na veci, ktoré ma bavia. Bolo mi ľúto, že som nemohla chodiť na hodiny spevu, ktoré pre mňa boli asi jedinou vecou, ktorá ma naozaj tešila, ale tie sme taktiež po krátkom čase začali mávať online a všetko sa zdalo byť fajn. Ale, ako to tak býva, keď má človek veľa času, začne vymýšľať čo s ním. Ja som sa chcela zamerať na svoje telo, ktoré som už dlho nenávidela. Nikdy som nejedla normálne. Moje dni vyzerali tak, že som väčšinu dňa hladovala, alebo jedla smiešne málo a večer to všetko dobehla. Taktiež som mala vždy problém jesť pred ľuďmi. Doslova som sa hanbila za to, že potrebujem jedlo, čo je naozaj až komické. Teraz som ale chcela začať chudnúť zdravo. Vedela som, že aby som schudla, musím byť v kalorickom deficite. Ale jedla som dosť na to, aby malo moje telo energiu fungovať a byť aktívne. Rozhodla som sa, že budem chodiť behávať. Zostavila si vlastnú rutinu, ktorú som každý deň opakovala. Nikdy som nič neobmenila, vždy to muselo byť presne tak, ako deň predtým. Zo začiatku som sa ani nevážila, takže som na sebe výsledky nepozorovala. Ale ako náhle som s vážením začala, stala sa z toho nová závislosť. Jediná vec, ktorá vo mne vyvolávala pocit falošného šťastia bolo, keď som videla, že číslo na váhe klesá. Keďže bola karanténa, tak som pár mesiacov nikoho nevidela. Keď som sa po čase dostala medzi ľudí, dostávala som veľa komplimentov na moju postavu. To ma motivovalo a chcela som schudnúť ešte viac. Najskôr som úplne vypustila raňajky. S tým som nemala vôbec problém, keďže trpím ranným nechutenstvom a tlačím ich do seba skôr na silu.
Vlastne nepotrebujem ani obed a stanovila som si hranicu 500 kalórií za deň, ktorú som ale nikdy naozaj nedosiahla. Začala som jedlo vyhadzovať a klamať všetkých na okolo. To je podľa mňa najhoršia vec na poruchách príjmu potravy. Vaša hlava vás núti klamať ľuďom, ktorých máte radi a cítite sa príšerne. Ja som nechcela klamať, ale nedokázala som tomu zabrániť, čo viedlo ešte k väčšej seba nenávisti. Často som vyhodila jedlo len pre to, aby som nemusela stále myslieť na to, že ho máme. Zo začiatku som mávala hlad, ale ten po čase zmizol.
Tým že som si jedlo nedopriala, stala som sa na ňom úplne závislá. Neustále som hľadala nové recepty, ktoré som skúšala a vykrmovala nimi všetkých naokolo. Piekla som skoro každý deň. Pozerala som rôzne videá s jedlom a vlastne to bola moja obľúbená téma. Nedokázala som myslieť na nič iné, takže moja hlava bola vlastne úplne k ničomu. Nevedela som sa na nič sústrediť a začala som pociťovať aj telesné ťažkosti. Nevládala som, bola som unavená, ale pritom som nemohla spávať. Stratila som menštruáciu, moja koža bola suchá, začali mi padať vlasy a veľa podobných vecí. Viackrát sa mi stalo, že sa mi začalo veľmi ťažko dýchať. Zatočila sa mi hlava a musela som sedieť aj hodinu na zemi, kým to prešlo. Všetko to som dokázala nejako vydržať, ale potom prišlo úplne najhoršie obdobie. Bola som asi týždeň sama doma a mama mi nechala peniaze na nákup. Samozrejme, že som nič kúpiť nešla, a keďže si väčšinu jedla, čo sme mali doma, zobrali so sebou, skončila som s fľašou zaváraných uhoriek, ktoré som jedla týždeň. Zapíjala som ich energeťákmi a kávou, z čoho mi síce bolo neskutočne zle, ale váha išla rýchlo dolu. Po tomto týždni som sa už jednoducho nemohla vrátiť k tomu, ako som jedla predtým a mala som strach, dokonca už aj zo zeleniny. V skrini som mala obrovskú zásobu energetických nápojov a upokojovala som sa len tým, že keď schudnem na vysnívanú váhu, začnem pomaličky navyšovať príjem a budem si ju udržiavať. Ale pri anorexii nič ako vysnívaná váha neexistuje. Nikdy som nebola spokojná, aj keď som splnila prvý, druhý, tretí cieľ. Stále som chcela viac a viac. Začalo mi veľmi zaliehať v ušiach. Najskôr iba občas, ale neskôr som v nich mala zaľahnuté celý deň. To ma neskutočne vytáčalo a poprosila som mamu, nech ma vezme k doktorke. Tá sa na mňa pozrela, okamžite ma zvážila a poslala ma na hospitalizáciu s podozrením na mentálnu anorexiu. Objavila aj moje jazvy, takže jej bolo jasné, čo sa deje. Sľubovala, že to bude tak na 2 – 3 dni, kým zistia, čo mi je, a potom ma pustia domov. Bola som dosť naivná, keď som si myslela, že mi hovorí pravdu, lebo v nemocnici som strávila 2 týždne. Už pri príjme som si uvedomila, že možno naozaj nie som úplne zdravá, keď mi sestričky nevedeli zobrať krv kvôli tomu, ako som bola dehydrovaná a bez potrebnej výživy. Stále to pre mňa ale nebolo dosť na to, aby som chcela niečo zmeniť. Sestričky aj doktorky boli úžasné, a aj keď bolo vidno, že nie sú špecializované na poruchy príjmu potravy, snažili sa najviac ako vedeli, aby ma pochopili a pomohli mi. Každý deň som mala sedenie so psychologičkou a mala som skvelú pani doktorku, ktorá so mnou viedla dlhé rozhovory, aj keď to vôbec nebola jej povinnosť.
Prvý týždeň bol asi najťažší, lebo som bola pevne presvedčená, že už po prvej večeri mám o 5 kíl naviac. Navyše mi po každom jedle bolo fyzicky zle a psychicky ešte horšie. Keď som sa po týždni uistila, že naozaj nepriberiem z trošky jedla, začala som jesť aspoň polovičné porcie, ale každý gram na viac pre mňa znamenal, že musím jesť menej. Za dva týždne som teda absolútne nič nepribrala, a keďže som nad každým jedlom plakala, psychiater odporučil hospitalizáciu na psychiatrii. To sa mi samozrejme nepáčilo, lebo som mala v hlave stále predstavu, že keď prídem domov, budem v chudnutí pokračovať. Ale rodičia sa rozhodli, že dajú na rady doktorov. A tak som sa dostala na psychiatriu do Kremnice. Už pri príjme, keď mi z kufra vybrali tri štvrtinu vecí a poslali domov môj telefón, mi bolo jasné, že to asi nebude úplne zábava. Najviac som sa bála toho, akí tam budú ľudia, lebo všetky tie úžasné filmy z prostredia psychiatrie nám hovoria, že šikana a bitky sú tam na dennom poriadku. To sa, samozrejme, nestalo, práve naopak. Už pri príjme ma dievčatá privítali a zobrali ma medzi seba. Stretla som tam pár naozaj skvelých ľudí a bolo pre mňa veľmi oslobodzujúce porozprávať sa s niekým, kto rozmýšľa podobne, ako ja. Keby som však mala hodnotiť lekársku starostlivosť, určite to nebude pozitívne. Psychiatričku som skoro nevidela a o psychologičke už ani nehovorím. Často ma zabúdali vážiť, alebo ma vážili v oblečení, a na jedlo takmer vôbec nedozerali. Pravidelne som vyhadzovala pečivo a nikto si to ani nevšimol. Je to samozrejme aj moja chyba, ale keď človek vie, že za svoje neresti nebude potrestaný, nemá dôvod ich prestať robiť. Cítila som sa tam príšerne, pretože tam fungovali režimy, a v režime „A“, z ktorého som sa nedostala celé tie 2 týždne, som mala úplne zakázané telefonáty. Nemohla som hovoriť s nikým známym a to môj stav len zhoršovalo. Celkovo vidieť 5 pokusov o samovraždu za dva týždne, človeku na psychike nepridá. Jediné, čo mi pomáhalo bolo čítanie, ktoré ma aspoň na chvíľu vytrhlo z reality a samozrejme pár dievčat, s ktorými sme sa navzájom podporovali. Úprimne si myslím, že keby nebolo korony a Vianoc, asi by som si tam pobudla o pár týždňov dlhšie, ale vďaka litrom vody, ktoré som pila pred vážením a knihám vo svetri ma prepustili už po dvoch týždňoch. Nebol to síce najlepší spôsob ako sa odtiaľ dostať, ale vtedy som bola na 99 % rozhodnutá, že sa chcem vyliečiť. Áno, bolo to len na 99 % a to jedno zvyšné percento spôsobilo, že keď som sa dostala do prostredia, kde to všetko začalo, prišli pochybnosti. Začala som pozorovať, že priberám a to viedlo k zmenšeniu porcií a k cvičeniu. S náladami to bolo ako na hojdačke. Chvíľu som bola motivovaná vyliečiť sa a snažila som sa jesť normálne, a potom prišli príšerné výčitky. Za každé jedenie som sa trestala, a keďže už aj tak všetci vedeli o mojom sebapoškodzovaní, prestala som sa snažiť, mala som rany aj na viditeľných miestach. Vyplavili sa na povrch všetky problémy, ktoré som potláčala nejedením. Prišli silné depresie, nutkavé myšlienky spôsobené mojou OCD a jediným spôsobom, ako to utíšiť bolo, zas začať kontrolovať jedlo. Na chvíľu som prestala brať všetky lieky, lebo som dostala strach, že z nich budem priberať, ale videla som, že to môj stav len zhoršuje. Teraz ešte stále bojujem sama so sebou, alebo ako moja psychologička hovorí: „S tou druhou Lenkou, ktorá sa ma snaží presvedčiť, že som nikdy nebola dosť chorá, že si moje choroby iba vymýšľam, a že nechcem a nezaslúžim si žiť.“
Mrzí ma, že zatiaľ neviem napísať iný koniec a chcela by som, aby bol môj príbeh ako z filmu, v ktorom by to s najväčšou pravdepodobnosťou vyzeralo tak, že by som sa zo psychiatrie vrátila ako úplne iný človek s vymeneným myslením. Ibaže realita vyzerá inak. Dôležité je, priznať si problém a snažiť sa o to, aby sme to chceli zmeniť. Nie je hanba, keď niekto potrebuje pomoc, práve naopak. Je to prejav odvahy a hlavne prvý krok ku zmene, ktorý ale musí urobiť každý sám.
Článok upravili Samuel S. a Dominika L.
Komentáre
Zverejnenie komentára