„Veď to nie je až také zlé."

 „Veď to nie je až také zlé. Alebo? Načo by si vyhadzovala 50 eur za každú jednu terapiu?

V čom sú oni lepší ako ja? Kľudne sa so mnou porozprávaj o hocičom. Som tu pre teba. Ja ťa rada vypočujem, veď sama viem, ako veľmi ti vedia kamaráti pomôcť...“

Niekedy neškodné slová, ktoré ma potešili a naozaj mi pomohli, sa inokedy stávajú hrozbou pre mnohých mladých aj dospelých ľudí. Často totiž od svojho okolia počúvame, ako sú psychológovia zbytočne drahí a v podstate úplne nanič. Ľudia, ktorí k nim chodia, sú vnímaní ako vyvrheli spoločnosti, ktorí nedokážu normálne fungovať, a takmer nikto sa nezamyslí nad tým, prečo je návšteva psychológa prínosná. Ja sama som sa na nedôvere k ľuďom, ktorí prešli tréningom a praxou, aby vedeli pomáhať, popálila už niekoľkokrát. Najviac ma však poznačilo jedno obdobie. Mala som 13 rokov, bála sa návštevy psychologičky, chcela všetko vyriešiť po svojom a neverila som nikomu, až na jedného muža.

Pamätám si ten deň akoby bol včera. Doma bola dusná atmosféra už odkedy som prišla zo školy. Mamina stála v kuchyni za hrncami, otec čítal v spálni nejakú knihu. To bola jeho obľúbená činnosť vždy, keď sa schyľovalo ku konfliktu. Ja som sa pozdravila, zhodila si tašku ku stolu a ľahla si so slúchadlami na posteľ. Vtedy to začalo. Vety ako: „Ty sa o nás vôbec nezaujímaš, sme ti totálne ukradnutí, ako sa nám už len zavďačuješ svojou aroganciou“, a mnohé podobné nemali konca. Po hodnej chvíli mi, ako sa hovorí, praskli nervy. Mala som vlastný názor na zavďačovanie sa rodičom a rovnako som sa cítila ukrivdená slovami „ty sa o nás vôbec nezaujímaš“. Vybuchla som do hnevu, a pre účely tohto príbehu to skončilo jednoducho. Volaním polície, plačom, krikom a modrinami. Vtedy prvýkrát zaznelo slovo „psychológ“. „Najlepšie nejaký, ktorý ťa naučí správať sa!“. To boli posledné slová môjho otca predtým, ako sa so mnou na pár dní prestal rozprávať.

Deň na to som prišla do školy, rozhodená z dňa predtým, nevedela som sa sústrediť a stále som rozmýšľala nad tým prekliatym slovom. Psychológ. Z rozprávania spolužiakov som vedela (vtedy som si myslela, že som vedela), že k takým ľuďom chodia mentálne narušení, chorí ľudia, ktorí sú považovaní za vyvrheľov a odsúdených spoločnosťou. Začala som preto hľadať pochopenie a riešenie u ľudí, ktorým som verila. Rodičia to neboli, pretože aj napriek veľa dôverným konverzáciám, ktoré mali všetko vyriešiť, som s nimi stále nemala vybudovaný zdravý vzťah. Vždy po hádke sme sa porozprávali a dali si sľuby, no k reálnemu zlepšeniu nikdy neprišlo. 

Od toho dňa som si začala budovať „dôverné“ vzťahy s veľa ľuďmi, ktorých som ledva poznala. Začala som na nich sypať všetku ťažobu, ktorú som pociťovala a začala som ich zaťažovať všetkým, s čím som si sama nevedela poradiť. To všetko len preto, lebo slovo psychológ bolo v mojej hlave porovnateľné s peklom. Koniec tohto celého však začal jedného dňa, kedy som už nemala nikoho, komu by som sa mohla zdôveriť. Až na jedného známeho-neznámeho človeka, ktorý mi už druhý deň vkuse písal cez sociálnu sieť. Začala som sa s ním baviť. Bol o 5 rokov starší odo mňa, aspoň to mi tvrdil. Pomaly sme sa začali zoznamovať a stali sme sa celkom blízkymi. Dnes už viem, že mnou manipuloval, ale vtedy, v strachu zo psychológa a s pokazenými rodinnými vzťahmi mi prišiel ako záchranca. Vždy ma vypočul, poradil mi (ako starší a skúsený mal predsa viac vedomostí, aspoň to som si myslela) a upokojil ma, keď som to potrebovala. Dokonca mi radil, ako prekonať zlé vzťahy s rodičmi. Ja som ho slepo nasledovala a počúvala všetky jeho rady, zdôverovala sa mu stále viac a viac. Až do jedného dňa. Písali sme si ako každý deň, ja som sa mu znova zdôverila a po nie najúspešnejšom dni očakávala radu. Vtedy ho to pravdepodobne prestalo baviť. Poslal mi moju fotku so slovami: „Chceš, aby bola vyvesená u teba v škole aj s tvojim príbehom?“. A tým to začalo. Začal proti mne využívať všetky dôverné informácie, začal ma vydierať a robiť si zo mňa srandu. Psychicky som sa zrútila. Jediný človek, ktorému som dôverovala, teraz využíva všetky informácie, SMS a fotky proti mne a hovorí, že mi zničí budúcnosť.

Celý tento príbeh sa stal pred 5timi rokmi. K psychológovi som vtedy nešla, a namiesto neho som si našla človeka, ktorého som vôbec nepoznala a bez váhania sa mu zverila so všetkými problémami a trápeniami. S odstupom času viem, že žiadna z rád, ktorú mi dal, nebola správna a už vôbec nie bezpečná. Nebol profesionál, nevedel, ako sa správať k mladému človeku s problémami, no napriek tomu presvedčivo zaujal stanovisko psychológa a presvedčil ma, že žiadneho nepotrebujem. Presvedčil ma, že terapia je iba rozhovor, a že ju dokáže nahradiť hocikto. Presvedčil ma, že roky tréningu sú porovnateľné s dôverným vzťahom, že moje tajomstvá zostanú naveky skryté, a že ma nebude súdiť a že jeho názor je objektívny. Nič z toho nebola pravda, a ja som zostala zranená oveľa viac ako som bola predtým. 

Článok napísala Rebeka a upravila Dominika L.