Keby si si mal/a vybrať jednu superschopnosť, aká by to bola?
Mne pri tejto otázke okamžite napadne aspoň desať schopností, ktoré by boli úplne fantastické. Keď sa však na chvíľu zastavím a zalovím vo svojom vnútri, vo výbere ostane len jedna. Zo všetkého najviac by som si želala vedieť byť neviditeľná.
Nie je to preto, aby som mohla vykradnúť banku alebo urobiť nejaký žart bez toho, aby ma pri tom prichytili. Hoci, nebudem klamať, určite by som si pri tej možnosti z niekoho neškodne vystrelila… Toto želanie za sebou skrýva oveľa viac. Neraz som ho počula vysloviť i mladých ľudí. „Najradšej by som bol neviditeľný.“ „Nechcem, aby si ma ľudia všímali.“ „Najlepšie bude, keď zabudnú, že som tu.“ Vždy, keď to počujem, je mi z toho trochu ťažko, lebo tuším, čo tým myslia.
Keď som chodila do školy, občas som si predstavovala, aké by to bolo, byť neviditeľnou… že idem po ulici a necítim na chrbte pohľady. Obzerám sa naokolo, pohľad mi zastane na žene, ktorá ide oproti. Ani si nevšimne, ako pohľadom skúmam jej oblečenie. V električke po mne nikto nezazerá, že sedím, keď o dva metre ďalej stojí starší pán. Prídem do školy, nikto ma nenapomenie, že meškám. Sadnem si do triedy bez povšimnutia a celá hodina prejde bez toho, aby by som dostala otázku alebo výčitku, že si zase kreslím, keď si mám písať poznámky. Nikto v ten deň uštipačne neokomentuje, že mám smiešne uležané vlasy a dierku na tričku. Môžem vyzerať ako chcem, robiť čo chcem, ísť kam chcem. Nič sa odo mňa neočakáva. Nikto odo mňa nič nechce. Nikto totiž o mne nevie.
Tá predstava so sebou prináša sladký pocit slobody, ktorý mi často tak veľmi chýba. Život mi totiž pripadá preplnený nárokmi. Buď slušná a vždy upravená. Maj dobré známky. Bav sa so správnymi ľuďmi. Maj veľa záujmov a koníčkov. Aj v nich buď dobrá – nie dobrá, výborná. Buď jedinečná. Ale nie príliš. Buď ako všetci ostatní. Ale iná, zaujímavá. Nájdi si dobrú prácu. Maj ciele. Vysoké, ale nie príliš. Ale ani príliš nízke, aby si bola lepšia ako ostatní. Nájdi si dobrú prácu. Dobre platenú, ale aj prestížnu. Ale nie nezmyselnú. Pomáhaj druhým. Ty pomoc nepotrebuj, buď silnejšia. Práci daj maximum. Ale nezabudni žiť. Socializuj sa s priateľmi. Udržiavaj sa vo forme. Staraj sa o domácnosť. A nezabudni na oddych. Ale oddychuj produktívne. Mysli na budúcnosť. Ale ži v prítomnosti. Buď s každým za dobre. Rob, čo od teba žiadajú druhí. Ale nenechaj so sebou zametať. Buď s každým zadobre. Ale vždy buď sama sebou… a dalo by sa pokračovať.
Zvláštne na tom je, že to množstvo nárokov si väčšinu času ani neuvedomujem, no aj tak ich v sebe nosím a nechám sa nimi denne utláčať. Kde sa tu vlastne vzali? Nemyslím, že by mi to všetko niekto niekedy povedal, ale čítam to medzi riadkami snáď už od detstva. Odčítavam to z maminho pohľadu, z romantického filmu čo šiel večer v telke, z rozhovoru dvoch ľudí pri vedľajšom stole v kaviarni, z vlastného odrazu v zrkadle. Tie nároky sú všade. Ale nie sú kladené len na mňa – ale na každého z nás.
Tak ako kedysi ja, aj tí mladí ľudia, ktorých som spomínala, zápasia s mnohými nárokmi. Cítia sa v tom rovnako utlačení a bezmocní, lebo niekde v sebe cítia, že tie nároky nemôžu a možno ani nechcú splniť. Nech sa snažia akokoľvek, nevedia pred nimi ujsť – jedine, keby sa stali neviditeľnými. A pritom by možno stačilo, keby im dal niekto vedieť, že ich plniť ani nemusia. Stačí, ak budú plniť svoje vlastné predstavy – nepotrebujú si odškrtnúť každý bod v tomto šialene dlhom nezmyselnom zozname spoločnosti. I tak sú dosť. Vlastne sú skvelí už len preto, že sú. Aj ja som. A aj ty si.
Napísala Veronika Ž. a upravila Dominika L.
Komentáre
Zverejnenie komentára