inako blog

  Je večer a ja mlčky sedím v šere stolovej lampy, zatiaľ čo sa mi počítač už po tretíkrát prepína do režimu spánku. Zase som to nezvládla. Nedopísala som záznamy do práce. Nezavolala k lekárke. Neprezliekla som posteľ. Neozvala som sa depresívnej kamarátke. Nepresadila som kvety, neupiekla koláč, nedomaľovala obraz, nedopísala som článok... toľko zlyhania! Je mi z toho na nič... a to je vlastne v poriadku. Hovorí sa, že prvým krokom k vyriešeniu problému je priznať si, že mám problém. A aby to priznanie bolo kompletné, priznávam si nielen, že zlyhávam, ale aj, že ma to trápi, hnevá a unavuje. O to viac, keď si spomeniem na všetky ďalšie zlyhania v nedávnej i dávnej minulosti – lebo to sa často stáva. Keď sa cítime zle, máme tendenciu spomínať na udalosti, ktoré nám spôsobili podobné pocity. Toto si v podobných chvíľach potrebujem pripomínať, aby som sa v toľkej negativite neutopila. Občas si pomôžem tým, že sa cielene snažím rozpomenúť na opačné chvíle – úspechy. Zo začiatku je to...

  Veľké slová majú byť nemé. Povedala raz moja dobrá kamarátka. A ja, ako človek, ktorý rád rozpráva a diskutuje, sa často ocitnem v kolotoči slov. V kolotoči „prepáč“, „za chvíľu to urobím“ alebo „môžeš so mnou rátať“. Momentálne som ale došla do bodu, kedy už zo slov nič nevyčarím. Pri slovách sa totiž dá prepadnúť pokušeniu vyplniť nimi aj ten priestor, ktorý náleží mojim činom. Ten priestor vidia len ľudia, ktorí sú mi ozaj blízki a poznajú ma. Vidia, že kalendár je prázdny, že moju sťažnosť nenasleduje naplánovaná aktivita, že tony prečítaných kníh sa neodrážajú na živote.  Slovami sa dá očariť, dá sa nimi manipulovať aj klamať a schopnosť ovládať slovo je veľkou zbraňou. Preto je lákavé plniť slovami oblasti, v ktorých odmietame niečo urobiť. Odhaľujú oblasti, v ktorých som sebecká. V ktorých slovami len uťahujem povraz, aby pri mne ostal určitý človek alebo práca, uznanie, starostlivosť a láska. Miesta, v ktorých som nič nezasiala a čakám úrodu. Slovo a správna rada, kt...

Chceli by sme vás upozorniť, že tento článok vo vás môže vyvolať veľmi silné negatívne emócie, preto by ste ho mali čítať s nadhľadom. Nie všetko je také čierne ako to práve v takýto moment cítime. No aj tak sme radi, že sa jedna čitateľka s nami podelila o to, ako sa cíti, keď má takzvaný „záchvat“. Plačem. Zakrývam si ústa, aby ma nikto nepočul, no napriek tomu mi hrá smutná hudba v pozadí najhlasnejšie, ako to len ide. Asi si na to už zvykli. Blázon, ktorý počúva smutné pesničky po večeroch. Prečo? Veď ma to spraví len smutnejšou. Presne. Chcem plakať, chcem aspoň nejako vypustiť tú bolesť, ktorú cítim po celý deň. Potrebujem to. Trasiem sa. Nádych. Výdych. Neviem, ako to zastaviť. Pri každom nádychu sa to len a len zhoršuje. Mám nejaký záchvat? Nie. Neviem. Možno. Čo s tým môžem spraviť? Možno si vziať tie lieky, ktoré tam zbieram už niekoľko týždňov. Nie. Zoberiem sa a niekoľko desiatok piluliek odíde preč so spláchnutím. Jediná myšlienka, ktorá mi ide hlavou: Chcem to zastaviť. C...

Veľakrát som sa stretla s tvrdeniami, že antidepresíva sú drogy, ktoré nás urobia šťastnými, a že keď človek tieto lieky užíva, tak bude šťastný. V skutočnosti je cieľom týchto liekov zabrániť, aby nálada padala do depresívnych epizód. Pacientova nálada sa tak z dlhodobého hľadiska zlepší, neznamená to však, že bude automaticky len šťastným. Ako teda antidepresíva fungujú? Antidepresíva vieme rozdeliť do niekoľkých skupín na základe mechanizmu fungovania. Jednými z najpoužívanejších sú antidepresíva skupiny SSRI (selektívne inhibítory spätného vychytávania sérotonínu), ktoré sú známe svojou vysokou účinnosťou a nízkym množstvom vedľajších účinkov. Antidepresíva skupiny SSRI zvyšujú hladinu sérotonínu v mozgu. Sérotonín je neurotransmiter, ktorý prenáša signály medzi nervovými bunkami – neurónmi. Keď je príliš málo, môže sa u človeka rozvinúť depresívna porucha, v prípade, že je ho priveľa, môže naopak dôjsť k nadbytočnej bunkovej aktivite. Pri zdravom množstve sérotonínu by sa človek m...

„Veď sa len normálne najedz.” Rada nad zlato, ktorú si vypočula už asi väčšina pacientov s poruchou príjmu potravy. Avšak, nie je to tak jednoduché, ako sa zdá. Pre zdravého človeka je chuť na jedlo a hlad prirodzená, no pre človeka s poruchou príjmu potravy sa to veľmi líši. Či už ide o mentálnu anorexiu, bulímiu, ortorexiu či iné ochorenie, jesť „normálne” vôbec nie je jednoduché. Prečo je to však také ťažké? U mnohých poruchách príjmu potravy sa hovorí o tzv. nelátkovej závislosti, ktorú môžeme pozorovať napríklad pri mentálnej anorexii. Po dlhšom čase hladovania sa odmeňovací proces v mozgu otočí. Zdravý človek sa cíti dobre, keď sa naje a uspokojí svoje potreby, v hlave sa mu uvoľní dopamín. Na druhú stranu, keď je hladný, cíti sa podráždene či agresívne. Pacienti s poruchami príjmu potravy to majú často úplne naopak, odmenení dopamínom sú práve vtedy, keď hladujú, a podráždení, keď sa najedia. Jesť normálne teda nie je vôbec jednoduché. Ďalší dôvod, prečo táto rada nie je tak vho...